články, prednášky, semináre [home]
[prednášky]

michal hefty

Úskalia integrácie ľudí so sluchovým postihnutím (osobné svedectvo)

Ako dieťa som plne nechápal, že trpím nejakým handicapom, ktorý sa nedá odstrániť, s ktorým budem musieť stále žiť, aj keď som mal viackrát skúsenosti, že na mňa na dvore pokrikovali „debil“, lebo mi nerozumeli a chodil som do špeciálnej Materskej škôlky. Sníval som ako takmer každý malý chlapec, že raz budem napr. policajtom, filmovým hercom, alebo vodičom kamiónov.

V puberte som postupne začal zisťovať, že sa líšim od ostatných, že som iný ako chlapci na dvore, že som nepočujúci. Nemohol som chodiť na rovnakú základnú školu, ako moji rovesníci z okolia. Musel som začať chodiť do špeciálnej školy pre deti s poruchami sluchu. Tým sa mi zmenšila možnosť nájsť si také povolanie, ktoré by ma zaujímalo. Veľký problém sa ukázal, keď som končil základnú školu a mal som sa rozhodnúť a vybrať si strednú školu, na ktorej budem študovať. Možností bolo veľmi málo. Mohol som si vybrať odbor „zámočník“ alebo „obrábač kovov“ na učňovskej škole pre nepočujúcich, alebo „kníhviazač“, či „krajčír“. Jediná stredná škola s maturitou pre nepočujúcich bola odevná priemyslovka. Táto škola bola v Kremnici, čo bolo ďaleko od domova v Bratislave. Dovtedy som nikdy nebol mimo domov, nikdy som nebýval na internáte, lebo do škôlky aj základnej školy som chodil v Bratislave. Po dlhom rozhodovaní spolu s rodičmi a na odporúčanie mojej triednej učiteľky, som odišiel študovať na odevnú priemyslovku. Bolo to ťažké obdobie v mojom živote. Prvýkrát som musel bývať v internáte a ešte aj študovať odbor, ku ktorému som nemal žiaden vzťah. Ten odbor ma nebavil. Bola to ale jediná možnosť ako získať maturitu.

Ťažká situácia na strednej škole bola aj kvôli vzťahom a komunikácii s učiteľmi. Našťastie, som mal dobrú triednu učiteľku, ktorá sa mi dosť venovala, aj napriek tomu, že ostatní učitelia ma pokladali za nedobrého a neposlušného študenta. Triedna ma chápala, chápala moju pubertu, aj to, že som z domu preč, že štúdium ma nebaví, že mi je to všetko veľmi ťažké znášať. Vďaka nej som školu dokončil, zmaturoval, aj keď nie najlepšie. Myslím si, že od nej to bol prejav priateľstva, pochopenia a psychickej podpory, ktorú vedia poskytnúť len naozajstní priatelia. Pri nej som ani nepociťoval, že mám nejaký defekt, že som handicapovaný. Mal som pocit, že triedna ma berie ako normálneho chlapca, rovnako ako svojho počujúceho syna.

Žiaľ, nie všetci učitelia mali k nám až taký blízky a chápajúci vzťah. Mal som často pocit, že si nás moc nevážili, neboli veľmi tolerantní a akoby ich nezaujímalo či my, nepočujúci študenti rozumieme tomu všetkému, čo sa učíme. Veľmi nechápali, že všetci študenti nevedia rovnako dobre odzerať, že preto získavajú veľmi málo informácií, najmä, keď išlo o nové predmety. Posunkovú reč učitelia na priemyslovke používali len veľmi málo, nie ako samozrejmú súčasť výučby. To boli zase opačné skúsenosti, nie veľmi príjemné. Boli to tie skúsenosti, ktoré ma utvrdzovali v tom, že som handicapovaný, že nie som ako ostatní počujúci.

                Po maturite som sa zamestnal ako pomocný vychovávateľ v MŠ pre sluchovo postihnuté deti v Bratislave. Pamätám si, ako som sa prvýkrát stretol s malými deťmi a chcel som začať s nimi komunikovať pomocou posunkov, ale pani hlavná učiteľka mi zakázala používať posunkovú reč. Bol som z toho sklamaný a smutný, nepáčilo sa mi to, pripadalo mi to rovnaké ako keď ja som bol malý a mali sme zakázané posunkovať.

                V druhom svojom zamestnaní, keď som pracoval ako správca skladového hospodárstva v obchode Potraviny, som mal zase iné skúsenosti. Tu som pracoval so samými počujúcimi. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, pretože som skoro vôbec nerozumel, čo kolegovia hovoria. Až potom, keď bola druhá zmena pracovníkov a bola v práci aj vedúca, ktorá ovládala posunkovú reč, som sa postupne uvoľnil a mohol som sa lepšie zapracovať do mojej funkcie. S tou vedúcou sme si dobre rozumeli, ale žiaľ, s ostatnými pracovníkmi – predavačkami, skladníkmi sme si nedokázali tak porozumieť. Myslím si, že preto, lebo to boli väčšinou ľudia s nízkym vzdelávaním a nemali záujem sa so mnou baviť.

Potom som sa rozhodol ísť študovať na VŠ. Prihlásil som sa na JAMU v Brne, kde bol otvorený odbor špeciálne pre nepočujúcich, ako jediná vysoká škola v Českej a Slovenskej republike. Bol to bakalársky odbor Výchovná dramatika pre nepočujúcich. Možnosť študovať na tejto škole je stále pre mňa životným zážitkom. Prvýkrát v živote som sa stretol s takými kvalitnými pedagógmi, ktorí boli zároveň aj našimi priateľmi. Boli voči nám veľmi otvorení a ústretoví a to isté učili aj nás. Chceli, aby sme boli uvoľnení, aby sme sa naučili vyjadriť svoje myšlienky a názory, aby sme sa nebáli použiť na vyjadrenie svojich pocitov všetky možné prostriedky. Počas celého štúdia sme mali pri sebe aj tlmočníka, ktorý nám ešte viac uľahčoval prijímanie nových informácií a pomáhal nám lepšie pochopiť jednotlivé predmety. Pokladali sme ho za „otca nepočujúcich študentov“.

Vďaka pedagógom sa vytvorili dobré vzťahy aj medzi nami v ročníku. Postupne sme sa naučili nebáť sa komunikovať aj s počujúcimi študentmi a tiež s pedagógmi, ktorí nás priamo neučili. Všetci boli veľmi srdeční, priateľskí, nedávali nám najavo, že sme nejakí iní. Brali nás ako seberovných. Za tri roky štúdia sme sa stretli iba s pedagógmi, ktorí rozumeli nepočujúcim, mali o nás záujem a záležalo im na nás. Cítil som, že takýmto prístupom som postupne získaval stále väčšiu sebadôveru a primerané sebavedomie.

Keď som porovnával svoje skúsenosti so skúsenosťami niektorých mojich bývalých spolužiakov, ktorí študovali na iných vysokých školách, bez osobitného prístupu k nepočujúcim, videl som, že sú veľké rozdiely. Dôvodom je, že bežní vysokoškolskí pedagógovia nevedia čo majú robiť s nepočujúcimi študentmi, nie sú pripravení na kontakt s nimi, nerozumejú im, nevedia, čo majú od nich očakávať.

Po ukončení bakalárskeho štúdia som študoval ešte jeden rok herectvo a promoval som až potom. Už počas štúdia som hrával v rôznych  divadelných predstaveniach a po promócii som sa stal členom „divadla v 7 a půl“, čo bolo integrované divadlo a neskôr sme sa od neho odčlenili ako samostatné divadlo nepočujúcich „Divadlo Neslyším“.

Povolanie herca je veľmi atraktívne, dynamické, zaujímavé, prešiel som s divadlom veľa krajín sveta, zoznámil som sa s mnohými ľuďmi, zažil som množstvo skvelých zážitkov. Činnosť v divadle mi zaberala celý životný čas a priestor. Skromné peniaze, ktoré sme zarobili svojim účinkovaním, svojimi predstaveniami , mi však sotva vystačili na vyplatenie podnájmu a vlastne som živoril. Začal som sa cítiť unavený, vyčerpaný a stále intenzívnejšie sa objavovalo „volanie domova“. Rozhodol som sa ukončiť svoje pôsobenie v divadle a vrátiť sa z Brna domov, na Slovensko.

 Aktuálnou sa stala otázka, čo budem vlastne robiť?

Po návrate domov som začal s evidenciou na Úrade práce, v čom som ale nevidel žiaden zmysel. Zháňať potvrdenia o tom, kde všade som hľadal prácu, pričom ani pracovníci úradu, o ktorých som si myslel, že by mi mohli a mali pomôcť ako nepočujúcemu, mi ani veľmi nerozumeli. Ponúkali kurzy, ktoré boli povinné, pričom to, že som nepočujúci je „môj problém“ a teda účasť na takom kurze bola pre mňa úplne strata času, lebo som nič nerozumel.

                S rodičmi, u ktorých bývam, sme sa dohodli, že si dáme zapojiť internet. Odvtedy sa môj životný štýl začal meniť. Postupne som cez internet začal získavať stále viac informácií o rôznych možnostiach pracovných aktivít, záujmových činností, o pracovných ponukách , atď. Tak som objavil aj kurz pre prácu s počítačom. Prihlásil som sa a kurz som absolvoval. Otvorilo sa moje nové pracovné zameranie. Práci na počítači som venoval stále viac času, získal som osvedčenie na prácu lektora IKT pre sluchovo postihnutých. Nasledovali kurzy po celom Slovensku, kde som pôsobil ako lektor v skupinách nepočujúcich záujemcov. Skúsenosti z kurzov uplatňujem aj v súčasnom zamestnaní na Základnej škole pre sluchovo postihnuté deti, na Drotárskej ulici v Bratislave. Pôsobím tu ako správca počítača a učím predmet „informatika“.

Stále viac zisťujem, že práca s počítačom a najmä možnosť komunikovať a získavať informácie cez internet je pre mňa nepočujúceho nevyhnutnou súčasťou života. Komunikácia cez počítač je „bezbariérová“. To, čo sa mi veľakrát nepodarilo zistiť, zabezpečiť, vyjadriť, vybaviť, pochopiť v priamom kontakte s počujúcimi, bez problémov zariadim cez počítač. Takáto forma komunikácie mi umožňuje získať množstvo nových, bežným kontaktom často aj nedostupných informácií, ale aj inšpiráciu na rôzne aktivity. Tak sme sa s kolegyňou a priateľkou rozhodli, že si založíme svoju organizáciu. Najprv bol nápad, ktorý sa nám podarilo aj zrealizovať. Zaregistrovali sme si združenie s názvom „Myslím – rozvoj myslenia nielen pre sluchovo postihnutých“. Myslím znamená, že naše vlastné skúsenosti chceme ponúknuť iným, najmä deťom, teda „myslíme za ne a na ne“. Chceme sa venovať hlavne umeleckým aktivitám detí a mládeže v spolupráci so základnou školou na Drotárskej ulici v Bratislave.

Aktuálne pripravujeme úvodný seminár a workshop na tému „Brána do otvoreného sveta“. Našim cieľom je rozšíriť medzi deťmi poznanie posunkového jazyka, naučiť ich vyjadrovať sa v reči, ktorá je im prirodzene najbližšia. Zameriame sa preto na viacero kurzov posunkového jazyka, pričom lektorov chceme získať (a už ich aj kontaktujeme) z rôznych krajín.

Pokúsim sa teraz zhrnúť svoje skúsenosti zo života v počujúcej spoločnosti.

·         My dospelí nepočujúci už vieme, že najdôležitejšia je pre nás komunikácia. Vedieť „prijímať“ informácie z rôznych zdrojov a tiež ich vedieť „vysielať“.

·         Ukazuje sa, že nielen nepočujúci majú zábrany pred počujúcimi, ale aj opačne, počujúci sa „obávajú“ komunikovať s nepočujúcimi.

·         Nepočujúci svojim správaním sa často prejavujú ako mentálne zaostalí a tak ich potom aj počujúci vnímajú.

·         Od detstva až po dospelosť je najdôležitejšie, aby mal nepočujúci svoj životný program, svoju životnú náplň.

·         Je dôležité, aby bolo nepočujúce dieťa zapájané do rôznych aktivít, činností, hier, súťaží, spolu s počujúcimi.

·         Spoločné podieľanie sa na činnosti vytvára aj možnosti spoločnej komunikácie, obohacuje výrazový slovník a výrazové prostriedky u nepočujúcich, ale aj u počujúcich.

·         Je dôležité informovať spoločnosť o živote nepočujúcich, o ich záujmoch a najmä o ich spôsobe komunikácie.

Iba tak môžu padnúť bariéry v našom vzájomnom kontakte a komunikovaní.

Medzinárodná konferencia "Poruchy sluchu a reči"

Levoča 19. 5. 2006

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

angela oroszová

Úskalia integrácie ľudí so sluchovým postihnutím (osobné svedectvo)

  Chcem však podotknúť, že tieto skúsenosti sú skutočne len moje. S mojím názorom nemusí súhlasiť každý sluchovo postihnutý. Je to prirodzené, ako je prirodzené aj to, že získavame rôzne zážitky.

  Úspešná sociálna integrácia záleží podľa môjho názoru od dvoch dominantných faktorov: na jednej strane stojí spoločnosť a na druhej stojí jedinec s poruchou sluchu.

Pozrime sa bližšie na tieto dva póly.

  Môj vzťah a cit k spoločnosti sa formuje podľa toho, nakoľko je spoločnosť ochotná prijímať moje sluchové postihnutie, nakoľko sa snaží prekonať komunikačné bariéry a aké sociálne podmienky sa snaží štát zabezpečiť postihnutým. Napriek určitým zmenám to vidím tak, že na Slovensku je sociálna starostlivosť ešte skutočne veľmi slabá.

Spoločnosť vníma sluchovo postihnutých tak, ako osobnosti ktoré majú sťaženú komunikáciu. Osoby, ktoré sa zaoberajú  problematikou sluchového postihnutia dobre vedia, že sluchovo postihnutí majú oveľa horšiu slovnú zásobu a ťažkosti s porozumením čítaného textu. Je skutočne veľmi smutné, že sa doteraz u nás nepodarilo vytvoriť také podmienky, ktoré by nepočujúcim a nedoslýchavým tieto nedostatky odstránili.

Prijatie zákona, podľa ktorého je verejnoprávna televízia povinná titulkovať 25 percent programov, nielenže nepovažujem za postačujúce, ale považujem to za veľmi slabé. Argument niektorých, že nebol čas doteraz vytvoriť potrebný priestor na túto požiadavku neobstojí – stačí sa pozrieť do susedných Čiech, ako to funguje.

Kompenzačné pomôcky, o ktoré môžu v súčasnosti sluchovo postihnutí požiadať, sa redukujú na taký okruh, ktorý naoko kompenzuje sluchový deficit, ale neumožňuje v plnej miere vnímať informácie a svet tak, ako by to bolo optimálne. Nevidím nikde počítač, ktorý by mi pomohol v plnej miere získať informácie o udalostiach, ktoré sa vo svete dejú a týkajú sa aj mňa. Počujúci si to môže vyriešiť ľahkým zapnutím rádia. Nevidím nikde písací telefón a operátor, ktorý by mi pomohol v bežnom každodennom vybavovaní veci, ktoré sú pre počujúcich samozrejmosťou. Na úradoch, kde sa tieto žiadosti vybavujú, mám tiež pocit, že tam často sedia ľudia, ktorí majú pre môj problém nedostatočné pochopenie.

Z tohto jasne vyplýva môj nepríjemný pocit, že napriek tomu, že som dospelá osoba, ešte stále niekde nie som samostatná a som odkázaná na pomoc iných ľudí pri vybavovaní, že musím o to požiadať niekoho druhého, rodiča, svojho konzultanta alebo inú osobu. Z morálneho hľadiska - už len vzhľadom na svoj dospelý vek - mi to pripadá neprirodzené.

Je známe, že špeciálna pedagogika a lekárska oblasť sa svojím spôsobom snaží o to, aby sa jedinec s poruchou sluchu vedel plnohodnotne čo najlepšie sociálne integrovať. Je ale skutočne smutné, že už počas školskej dochádzky môže dieťa pociťovať svoju bariérovosť z hľadiska sociálnej integrácie bez ohľadu na to, či sa vzdeláva integrovaným alebo segregovaným spôsobom.

Snažiť sa dosiahnuť plnohodnotný život znamená podľa môjho názoru zmieriť sa so svojím postihnutím a schopnosť nájsť kompenzácie svojho nedostatku tam, kde je to možné.

Prvým iniciátorom a vedúcim toho, aby človek toto zvládol, je u sluchovo postihnutého dieťaťa rodič, pretože spôsob,  akým sa vyrovná s handicapom svojho dieťaťa,  potom formuje vzťah dieťaťa k sebe samému.

Teraz, keď som doktorandkou a spätne sa pozerám na svoj život, vidím všetko to úsilie, ktoré vynakladali moji rodičia svojím výchovným postupom, so snahou prispieť v každej etape môjho života o to, aby som mala zážitky a neprestajne bola motivovaná tak, aby som napredovala v škole.

Z  postupov mojich rodičov, ktoré však neboli vždy otvorené, skôr sa prejavovali skryto, som pochopila nasledujúce veci:

-          na to, aby som bola v živote úspešná, nielen že by som mala disponovať rovnakými vedomosťami ako počujúci, ale dokonca niekde musím vedieť viacej ako počujúci

-          človek sa nemá prirovnávať k ostatným. Dosiahnuť niečo znamená urobiť niečo lepšie, ako som to robila doteraz

-          svojím postojom k intaktnej populácii ovplyvňujem nielen myslenie a pohľad na mňa samotných intaktných ale aj ostatných postihnutých. Odvracaním sa od počujúcich nedosiahnem veľa, skôr naopak, mala by som sa snažiť ich iniciovať k tomu, aby zmenili svoje predsudky.

Človek celý život hľadá sám seba.

Ak sa pozriem na svoju cestu spätne, vidím, že v každej etape detstva alebo dospelosti človek patrí k určitým skupinám a v každej skupine musí vytvoriť určitú rolu. Nájsť si svoju úlohu, podstatu svojej existencie je pre človeka s poruchou sluchu  ťažšie z hľadiska bezbariérovej komunikácie a vyžaduje oveľa viac práce a vynaloženia energie na to, aby si vedeli svoje roly v živote úspešne aplikovať.

Organizácia „ Myslím“ sa preto snaží podporovať deti, aby vedeli nájsť svoju rolu, a snaží sa aj preto aby intaktná populácia mala lepšie pochopenie a postoj k nepočujúcim.

Tento samotný seminár a všetky ostatné, ktoré umožnia sluchovo postihnutým, aby vyjadrili svoj názor ohľadom svojho postihnutia, je tiež jeden zo spôsobov ako prekonať bariéry. Pretože to, čo tu odznie, hovorí o dôležitých skúsenostiach samotných dotyčných. A ako je známe, skúsenosť sa nedá vymyslieť. Treba ju získať.

 Medzinárodná konferencia "Poruchy sluchu a reči"

Levoča 19. 5. 2006

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

michal hefty

Integrácia sluchovo postihnutých do spoločnosti – osobné svedectvo

 O sebe

  Chcem vám povedať o sebe a začnem s údajmi, ktoré som získal od svojich rodičov. Keď som sa narodil, hneď som ochorel na zápal pľúc. Lekári ma vyliečili pomocou liekov. Vtedy ešte nikto nevedel, že nepočujem. A ani moji rodičia to nevedeli. Po 10 mesiacoch samostatne som chodil a začal som aj „džavotať“ a opakoval som slabiky. Najlepšie som začal rozprávať „au – to“ – „tu – tu“. Reč sa ale ďalej nevyvíjala. Zostala na tejto úrovni. Vtedy sa matka rozhodla ísť k lekárovi. Poslali ma k foniatrovi, kde mi robili spánkový audiogram a tam zistili, že mám len zvyšky sluchu, úplne mimo oblasť reči, takže som prakticky hluchý.

 Kontakty

  Keď som mal 2 roky, narodil sa môj brat Janko, hovoril som mu „Dado“, lebo som nevedel dobre vyslovovať a to mu zostalo ako prezývka dodnes. Všetci, mama, otec aj babka mu hovoria „Dadko“, „Dadík“. Vtedy mama zostala doma a ja som bol s ňou doma tiež. V tom období už bolo jasné, že som nepočujúci. Ako 2,5 ročný som začal navštevovať Materskú škôlku pre nepočujúce deti. Každý deň ma otec vodil do škôlky, až pokiaľ som nenastúpil do Základnej školy.

  Keď sme chodievali von, medzi ostatné deti, môj brat mi vždy pomohol, aby sa aj počujúce deti hrali spoločne s nami. Niekedy sa stalo, že na mňa niektoré deti vykrikovali „debil“, lebo nerozumeli tomu, čo som rozprával. Vtedy sme často s bratom utekali domov s plačom, že sa nechcú s nami iní hrať. Cez môjho brata sme si získali aj kamarátov – počujúcich, ktorí veľakrát prišli aj k nám domov.

  Počas svojho školského života som bol dvakrát cez prázdniny v tábore s počujúcimi deťmi. Mňa, ako staršieho, dali do inej skupiny ako brata. Nevšimli si, že som nepočujúci. Ale otec poprosil vedúceho, aby sme mohli byť s bratom spolu, pretože my dvaja sme si rozumeli a brat mohol ostatným prekladať. A počas celého tábora sme sa dobre pobavili aj s ostatnými chlapcami.

  Keď ešte žil môj dedko, tak vždy s nami chodieval spolu na výlety, na chatu, atď. Vždy sme si dobre rozumeli, bez problémov sme spolu komunikovali. Spolu sme sa normálne porozprávali a on pritom nepoužíval posunkovú reč. Babka ešte žije a tiež sa vieme porozprávať. Vždy, keď sa stretneme, všetko sa ma vypytuje, čo sa udialo za posledné obdobie.

  Zo strany matky mám dvoch bratrancov a štyri sesternice. Keď sme boli malé deti, vtedy sme si najlepšie rozumeli a ani som si neuvedomoval, že som nepočujúci. Neskôr, v puberte a pri dospievaní bola naša vzájomná komunikácia slabšia. Každý začal mať iné záujmy. Moja reč nebola taká rozvinutá, aby som v krátkom čase, keď sme sa stretli u babky, povedal niečo zaujímavé. A bratranci alebo aj sesternice, zase nemali trpezlivosť ma vypočuť a ani vysvetliť, o čom sa oni chcú baviť. Najlepšie sme si rozumeli, keď sme mali možnosť hrať sa spolu napr. počítačové hry alebo v lete sa bicyklovať, kúpať sa alebo ináč zabávať.

  Po maturite som sa zamestnal ako pomocný vychovávateľ v MŠ pre sluchovo postihnuté deti v Bratislave. Pamätám si, ako som sa prvýkrát stretol s malými deťmi a chcel som začať s nimi komunikovať pomocou posunkov, ale pani hlavná učiteľka mi zakázala používať posunkovú reč. Bol som z toho sklamaný a smutný, nepáčilo sa mi to, lebo to bolo ako keď som ja bol na základnej škole a tiež nám zakazovali posunkovať.

  Podľa starších učiteľov bolo treba zakazovať deťom posunkovanie a potom sa naučia deti rozprávať.

  V druhom svojom zamestnaní, keď som pracoval ako správca skladového hospodárstva v obchode Potraviny, som mal zase iné skúsenosti. Tu som pracoval so samými počujúcimi. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, pretože som skoro vôbec nerozumel, čo kolegovia hovoria. Iba s vedúcou, ktorá ovládala posunkovú reč, som sa postupne uvoľnil a mohol som sa lepšie zapracovať do mojej funkcie.

  Po čase som sa rozhodol ísť študovať na VŠ. Prihlásil som sa na JAMU v Brne, bakalársky odbor Výchovná dramatika pre nepočujúcich. Možnosť študovať na tejto škole je stále pre mňa životným zážitkom. Prvýkrát v živote som sa stretol s takými kvalitnými pedagógmi, ktorí boli zároveň aj našimi priateľmi. Boli voči nám veľmi otvorení a ústretoví a to isté učili aj nás.

  Chceli, aby sme boli uvoľnení, aby sme sa naučili vyjadriť svoje myšlienky a názory, aby sme sa nebáli použiť na vyjadrenie svojich pocitov všetky možné prostriedky.

  Všetci boli veľmi srdeční, priateľskí, nedávali nám najavo, že sme nejakí iní. Brali nás ako seberovných, mali o nás záujem a záležalo im na nás. Cítil som, že takýmto prístupom som postupne získaval stále väčšiu sebadôveru a primerané sebavedomie.

  Počas celého štúdia sme mali pri sebe aj tlmočníka, ktorý nám ešte viac uľahčoval prijímanie nových informácií a pomáhal nám lepšie pochopiť jednotlivé predmety. Tlmočníka sme pokladali za „otca nepočujúcich študentov“.

  Vzťahy medzi nami a pedagógmi boli veľmi blízke, niekedy možno aj bližšie ako s rodičmi.

  Už počas štúdia som hrával v rôznych  divadelných predstaveniach  a po promócii som sa stal členom  divadla „v 7 a půl“, čo bolo integrované divadlo a neskôr sme sa od neho odčlenili ako samostatné divadlo nepočujúcich „ Divadlo Neslyším“.

  Z obdobia pôsobenia v divadle (7 rokov) som mal veľa silných zážitkov. Nové bolo aj to, že sme boli počujúci a nepočujúci herci a predsa sme sa všetci dobre znášali. Dokázali sme spolu komunikovať a spolupracovať. Divadlo mi otvorilo bránu do života, naučilo ma otvorene vyjadrovať svoje prežívanie, svoje pocity, stáť na svojich nohách a spoliehať sa na seba, na svoje schopnosti. Je to pre mňa veľmi dôležitá životná etapa.

 Cítim sa handicapovaný?

  Keď stretám a vidím rôznych handicapovaných ľudí, mám pocit, že medzi nich nepatrím. Môj sluchový defekt nie je viditeľný a ja si pripadám rovnako ako iní – nehandicapovaní ľudia. To je však iba vonkajší pohľad. Problém vzniká vtedy, keď musím komunikovať s ostatnými. Vtedy začínam pociťovať veľkú bariéru, akoby stál medzi mnou a ostatnými veľký múr. Keď začnem hovoriť, počujúci ľudia si hneď všimnú, že nie je niečo v poriadku, že hovorím ináč ako oni a často ma pokladajú za mentálne postihnutého.

  Na pohľad sa zdá, že hluchí ľudia majú trochu lepší život než slepí ľudia, pretože ich defekt nie je na nich vidieť a majú otvorené oči a môžu vidieť celý okolitý svet. Ale paradox je, že nevidiaci majú lepšiu vzájomnú komunikáciu s počujúcimi než nepočujúci.

  O väčšine počujúcich platí, že nepočujúcich pokladajú za menej schopných. Myslia si o nich, že keď nevedia zrozumiteľne rozprávať, že ani ničomu nerozumejú, že nepoznajú svet, že nevedia nič o živote.

  Nepočujúci majú tiež skreslené predstavy o sebe a o ostatných ľuďoch. Usudzujem tak podľa svojich vlastných skúseností a zážitkov.

  Ako dieťa som si často predstavoval, že raz, v dospelosti budem počuť a budem mať potom rovnaké možnosti uplatnenia ako aj moji počujúci rovesníci. Nechápal som, že trpím nejakým handicapom, ktorý sa nedá odstrániť, s ktorým budem musieť stále žiť. Sníval som ako takmer každý malý chlapec, že raz budem napr. policajtom, filmovým hercom, alebo vodičom kamiónov.

  V puberte som postupne začal zisťovať, že sa líšim od ostatných, že som iný ako chlapci na dvore, že som nepočujúci. Nemohol som chodiť na rovnakú základnú školu, ako moji rovesníci z okolia. Musel som začať chodiť do špeciálnej školy pre deti s poruchami sluchu. Tým sa mi zmenšila možnosť nájsť si také povolanie, ktoré by ma zaujímalo. Veľký problém sa ukázal, keď som končil základnú školu a mal som sa rozhodnúť a vybrať si strednú školu, na ktorej budem študovať. Možností bolo veľmi málo. Mohol som si vybrať odbor „zámočník“ alebo „obrábač kovov“ na učňovskej škole pre nepočujúcich, alebo „kníhviazač“, či „krajčír“. Jediná stredná škola s maturitou pre nepočujúcich bola odevná priemyslovka. Táto škola bola v Kremnici, čo bolo ďaleko od domova v Bratislave. Dovtedy som nikdy nebol mimo domov, nikdy som nebýval na internáte, lebo do škôlky aj základnej školy som chodil v Bratislave. Prvýkrát som musel bývať v internáte a ešte aj študovať to, čo sa mi nepáčilo, len aby som mal maturitu.

  Našťastie, som mal triednu učiteľku, ktorá ma chápala a aj vďaka nej som školu dokončil, zmaturoval, aj keď nie najlepšie. Triedna ma brala ako normálneho chlapca, rovnako ako svojho počujúceho syna. Pri nej som si nepripadal handicapovaný.

  Žiaľ, nie všetci učitelia mali k nám až taký blízky a chápajúci vzťah. Mal som často pocit, že si nás moc nevážili, neboli veľmi tolerantní a akoby ich nezaujímalo či my, nepočujúci študenti rozumieme tomu všetkému, čo sa učíme. Veľmi nechápali, že všetci študenti nevedia rovnako dobre odzerať, že preto získavajú veľmi málo informácií, najmä, keď išlo o nové predmety. Posunkovú reč učitelia na priemyslovke používali len veľmi málo, nie ako samozrejmú súčasť výučby. To boli zase opačné skúsenosti, nie veľmi príjemné. Boli to tie skúsenosti, ktoré ma utvrdzovali v tom, že som handicapovaný, že nie som ako ostatní počujúci.

  Takéto rozdielne pocity sa objavovali počas celého môjho života. Keď som bol v kontakte s priateľskými ľuďmi, svoj handicap som nepociťoval. V situáciách, keď okolití ľudia nemali veľký záujem sa so mnou baviť a chýbala im trpezlivosť komunikovať so mnou, som sa cítil ako „iný“, handicapovaný. 

 Životné skúsenosti

  Za najväčšiu svoju skúsenosť a zistenie pokladám to, že vo všetkých vekových obdobiach, od detstva až po dospelosť je najdôležitejšie, aby mal nepočujúci svoj životný program, svoju životnú náplň. Je dôležité, aby bolo nepočujúce dieťa zapájané do rôznych aktivít, činností, hier, súťaží, spolu s počujúcimi, lebo vtedy sa vytvárajú vzťahy, spoločné zážitky, nadväzuje sa kontakt a zvyšuje sa vzájomné porozumenie. Vždy, keď niečo spolu robíme, hľadáme spôsob ako spolupracovať. Pri aktivite a každej spoločnej činnosti, môže každý počujúci aj nepočujúci prispieť svojím nápadom, názorom, svojimi schopnosťami. Spoločné podieľanie sa na činnosti vytvára aj možnosti spoločnej komunikácie, obohacuje výrazový slovník a výrazové prostriedky u nepočujúcich, ale aj u počujúcich.

  Myslím si, že počujúci často majú zbytočné obavy z komunikovania s nepočujúcimi, a je to preto, lebo ich nepoznajú. Ľudia sa často obávajú toho, čo nepoznajú a čo je iné ako priemerné alebo bežné. Preto je dôležité informovať spoločnosť o živote nepočujúcich, o ich živote, o záujmoch  a najmä o ich spôsobe komunikácie. Iba tak môžu padnúť bariéry v našom vzájomnom kontakte a komunikovaní.

"Zdravotné a sociálne aspekty porúch sluchu a reči"

Zborník z medzinárodnej konferencie

Trnava 2004

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

angela oroszová

Mladí nepočujúci v Európe

  Komunity nepočujúcich v Európe sa zoskupujú do Európskych, národných a miestnych spolkov za účelom podporovať kultúru nepočujúcich v Európe a ochraňovať práva nepočujúcich. Nepočujúci sami seba považujú v prvom rade nie za postihnutú ale za jazykovú menšinu. Prečo je to tak? Pretože posunkový jazyk je súčasťou ich každodenného života a je všade prítomný. Posunkový jazyk ich kultúre zohráva významnú úlohu a kultúra nepočujúcich je istým spôsobom životný štýl: dáva životnú skúsenosť a pomôže využiť zrak, cez kultúru sa snažia nájsť riešenia vo zvykoch nepočujúcich, nájsť riešenia problémov založených na hodnotách a obyčajoch.

  Posunkový jazyk istým spôsobom sa podieľa aj na sebavzdelávaní a pokúša sa pomáhať v tom, aby prostredníctvom neho nepočujúci mohli získať väčší stupeň intelektuálnej, jazykovej a profesnej zručnosti. Vzhľadom k tomu, že životný štýl sa zakladá na používaní posunkového jazyka, je preto faktom prečo sa posunkový jazyk dostáva do popredia, keď hovoríme o spoločenskej rovnoprávnosti a kultúrnej identite a o ochraňovaní osobných práv.

  Nepočujúci sa snažia na sami seba pozerať zo sociokultúrneho hľadiska, čo predstavuje analyzovanie problematiky komunity Nepočujúcich, výmenu skúseností a spôsobov riešenia daných ťažkostí. Základ náhľadu týchto vecí predstavujú nástroj nepočujúcich a nie slabosť.

Uvedomuje si to aj Európska Únia, preto sa snaží túto problematiku zahŕňať do rôznych projektov.

Nepočujúci, hlavne mladí sa musia vyrovnať s množstvom ťažkostí týkajúci sa mobility, sociálnej a pracovnej integrácie, vzdelávania, komunikácie s ostatnými mladými( počujúcimi aj nepočujúcimi).

  Na Sardínii sa uskutočnil výmenný program, stretnutie mladých nepočujúcich, ktorý mal za účel priblížiť túto problematiku medzi niektorými členskými štátmi Európskej Únie. V rámci tohto projektu mali možnosť vymeniť si svoje názory navzájom a vytvoriť ucelený pohľad o potrebách nepočujúcich.

Stretnutie mladých nepočujúcich bol vytvorený z členských štátov, ktorí. sa zúčastnili na projekte Eurosigns v rámci Leonardo da Vinci projektu. Partneri súčasne spolupracovali a spolupracujú na  vytvorení posunkového jazyka na elektronických nosičov (CD) v Európe. Na organizácii tejto akcie spolupracovala Univerzita tretieho sektora a Talianska národná asociácia nepočujúcich.

  Na stretnutí sa zúčastnili 4 štáty: Slovensko, Česko, Taliansko a Španielsko, každý štát mal 6  reprezentantov. Vytvorili sa miešané pracovné  skupiny, ktoré sa snažili zmapovať problematiku v oblasti pracovnej, v edukačnej sfére a v oblasti mobility.

V skupine kt. sa zaoberala pracovnou oblasťou pre nepočujúcich sa vytvoril názor, že pracovné možnosti pre nepočujúcich sú v rôznych štátoch problematické a to má viacej dôvodov.  Najdôležitejšími problémami na jednej strane je neférový prístup zamestnávateľa voči nepočujúcim, na strane druhej je problém  osobnosť nepočujúcich. Každý človek je individuálny, má svoj životný príbeh, aj spôsob výchovy od narodenia, preto sú aj u nepočujúcich rôzne spôsoby ako sa pozerajú na uplatňovanie sa na trhu práce a na spôsob ako samých seba predať. Sú aj takí ktorí sú schopní rozpoznať uplatňovanie sa na trhu práce tak, že k tomu potrebujú vlastnú aktivitu, vôľu a prax a sú aj takí ktorí si to menej uvedomujú. Podľa pracovnej skupiny tých je viacej, dokonca niektorí tvrdia, že predstavujú 98% nepočujúcich. Niektorí si taktiež preto menej osvojili vhodnosť správania sa a kultivovaný prejav, preto neurobia vždy najlepší dojem na zamestnávateľa, ktorý väčšinou v takomto prípade vidí predovšetkým ďalšie prekážky: komunikačný handicap a sluchové postihnutie.

Problémy prijímania nepočujúcich do zamestnania je aj z dôvodu slabej informovanosti spoločnosti o nepočujúcich. Pre nepočujúcich je  mnohokrát prekážkou aj ich slabá vzdelanostná úroveň. Verejnosť však tiež vidí sluchovo postihnutých, ako v pracovných oblastiach sa ťažko uplatňujúcich. Je to zrejme jeden z dôvodov prečo toľko nepočujúcich robí prácu, ktorá sa im menej alebo vôbec nepáči, ale sú nútení ju vykonávať. Ďalšími prekážkami uplatňovania sa na trhu práce je slabá informačná technológia, majú problém získať informácie o voľných pracovných miestach. Zlý systém informačných zdrojov spôsobuje, že zamestnávateľ nemá vedomostí, aké práva sa vzťahujú na nepočujúceho zamestnanca ako na postihnutého človeka. Ďalej je slabá motivácia a podpora štátu, čím sa rozumie napr. nedostatočné sociálne zabezpečenie.

  Pracovná skupina v oblasti vzdelávania sa snažila najprv zmapovať vzdelávacie problémy a potom postaviť možnosti riešenia. Podľa nastolených problémov sa zúčastňujúci dobre vyznali v oblasti nedostatkov písania a čítania nepočujúcich. V oblasti písania sa vyzdvihol problém neschopnosť správne sformulovať vety, slová, zlé skloňovanie, vo vetách chýba logickosť, presnosť, stručnosť napísanej myšlienky.

  Nepočujúci  v oblasti čítania majú problém porozumieť obsahu, pretože majú malú slovnú zásobu a nevedia vyjadriť obsah čítania, majú problém porozumieť slovným druhom, nedokážu odpovedať na otázky súvisiace s textom a podľa nich touto poruchou trpí 85-90% nepočujúcich.

Mladí vidia nedostatok slovnej zásoby v tom, že málo čítajú, málo komunikujú s osobami, málo pracujú so slovnými hrami. Nové slová, ktoré nepoznajú sú pre nich cudzie, neosvojujú si ich alebo s ťažkosťami si osvojujú, používajú skôr konkrétne než abstraktné slová.

  Vyučovacie metódy predstavujú problém z hľadiska aplikovania vyučovacích metód, pretože každé dieťa je individuálne, čiže sa nedá každé nepočujúce dieťa zaškatuľkovať podľa jednej metódy a tvrdiť že je pre každého vhodná. Vyzdvihuje sa však dôležitosť aplikovania bilingválneho prístupu. To znamená, že dieťa by si malo najprv osvojovať posunkový jazyk a až potom hovorenú resp. písanú reč. A pri tomto bode by sme sa chceli trošku pozastaviť. Prečo najprv posunkový jazyk? Pretože prostredníctvom nej sa začne formulovať myslenie hlavne prelingválneho nepočujúceho dieťaťa, a ak už má podnet myšlienky, vtedy ho vie podať svojmu okoliu. To sa dá dosiahnuť posunkovým jazykom pretože, je to jediný jazyk ktoré si vie nepočujúce dieťa osvojiť prirodzenou cestou, presne tak ako počujúce dieťa hovorenú reč.

Podľa edukačnej skupiny je chybou neskorá starostlivosť nepočujúceho dieťaťa od ranného veku. To by malo byť viacej vyzdvihnuté, pretože dieťa treba pripraviť na vstup do materskej školy, aby nezaostávalo za počujúcimi.

Ranná starostlivosť je podľa ich názoru nedostatočná aj preto, že väčšina rodičov sa o dieťa doma málo stará, chýba mobilný špeciálny pedagóg, ktorý by dochádzal pravidelne k rodine a pomáhal rodičom pri starostlivosti sluchovo postihnutého dieťaťa.

Informovanosť rodičov sluchovo postihnutých detí o správnych komunikačných spôsoboch viazne, pretože sa im väčšinou predkladá len jedna, daným odborníkom uznávaná metóda, a rodičia tiež nemajú k dispozícii prehľad o možných komunikačných spôsoboch.

Mladí vyzdvihujú dôležitosť toho, aby bolo čo najviacej nepočujúcich pedagógov, pretože najlepšie prostredníctvom nich si osvojujú nepočujúce deti kultúrne, komunikačné vzorce a sú vzorom sociálneho správania. Vyslovili tiež názor o potrebe viacej ovládať posunkový jazyk počujúcich pedagógov, lebo napriek tomu, že sa dostáva do popredia posunkový jazyk, ešte stále pretrváva tlak dôležitosti orálnej metódy.

Medzi vzdelávacie riešenia hlavne reprezentanti Talianska vyžadovali viacej logopédov, doktorov, pediatrov a foniatrov, pretože podľa nich je ich veľký nedostatok. Vyslovili tiež prianie, aby počujúci pedagógovia i verejnosť zohliadňovali požiadavky nepočujúcich vo vzdelávaní v ich prospech.

Napokon vyslovili prosbu o slobodný vstup nepočujúcich na univerzity bez prijímačiek a to z dôvodu, že väčšina nepočujúcich nedosahuje úroveň vedomostí a zručností ako u počujúcich. Nepočujúci si prajú, aby univerzity rešpektovali úroveň ich vedomostí a zručností. V rámci štúdii na univerzitách už môžu vysokoškolskí učitelia hlbšie spoznávať problematiku nepočujúcich a rozhodnúť o postupe štúdia nepočujúcich.

  Následkom nedokonalého fungovania informačného kolobehu nastáva nedostatok príliv informácii. Tento nedostatok v živote nepočujúcich pôsobuje zmenu kvality života, obmedzené možnosti získavania informácii im dávajú pocit neistoty.

V skupine“ mobilita“ si mladí priali aby:

- v mestách informačné centrá by mali mať v databáze počítačov adresy špeciálnych škôl a klubov pre nepočujúcich

v halách autobusových, vlakových, letiskových titulkovať miestne informácie o príchodoch, odchodoch, a meškaní týchto dopravných prostriedkov

v halách kde informácie podávajú prostredníctvom obrazovky, používať aj posunkový jazyk

v halách nemocníc, bánk, pôšt zamestnanci by mali vedieť základy posunkového jazyka

 umiestniť svetelnú signalizáciu na zastávkach metra označujúcu príchod metra

 titulkovať filmy v kinách (je to prianie skôr Talianov, ktorí trpia nedostatkom titulkovaných filmov)

v obchodoch titulkovať základné informácie na plošných obrazovkách

zaviesť špeciálne listy v reštauráciách s možnosťou vyznačiť na papieri čo si zákazník želá

možnosť poslať SOS správu prostredníctvom SMS z mobilu prepojením na políciu

svetelná signalizácia zvonenia kostolov

- integrované tiesňové volanie na 112 zabezpečiť pre nepočujúcich možnosť poslať SMS správu na 222.

  Stretnutie mladých nepočujúcich v októbri 2004 na Sardínii bol veľkým prínosom pri výmene skúseností nepočujúcich zúčastnených štátov, v zdokonaľovaní sa medzinárodnom posunkovom jazyku, v spoznávaní mentality a kultúry nepočujúcich iných štátov. Ako vidno mladí majú tiež svoj presný náhľad a podnety pre svoje potreby, s ktorými však odborníci nemusia vždy súhlasiť. Avšak je žiaduce získané podnety zohľadňovať a brať do úvahy.

Už aj len kvôli tomu, aby nemali pocit toho, že sa o ich živote rozhoduje bez nich.

Bratislava, November 2004

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------

 

 
 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

©2005-06